That feeling when you made that dammit mountain!

Prázdny žalúdok sa mi opäť skrútil od hladu, hlava sa mi príšerne točila a každú chvíľu som mala pocit že sa pozvraciam, „oci? Daj mi tú fľašu prosím ťa, asi ma zloží.“ Poprosím ho, otec otvorí fľašu a doprajem si pár veľkých dúškov čoraz teplejšej vody. „Neviem či to nahor zvládnem“ Vzdychnem si pri pohľade na horu za sebou a pred sebou. Ak by ma nemučil príšerný hlad, bez slova by som pokračovala ďalej ale takto... Takto som si istá nebola. Otec sa na mňa pozrie celý naplnený adrenalínom a nevšíma si môj zmučený výraz. „Už iba kúsok Emmi, za chvíľu sme hore.“ Zopakuje tú istú vetu už asi po štyridsiaty krát. Začínam ju neznášať. Zdvihnem svoj zadok zo skaly a vystriem sa. Zhlboka sa nadýchnem a snažím sa ignorovať kručiaci žalúdok. Zatnem zuby a pokračujem ďalej. Poznámka do budúcna – nikdy nechoď na dlhú túru bez jedla. Nečakali sme že si túto pekelnú horu budeme musieť vyšliapať celú pešo. Mysleli sme si, že sa tak do polovice odvezieme autom a zvyšok prejeme po svojich. Ha! Ten bol dobrý. Dlho nám trvalo iba kým sme turistickú cestu na kopec našli, potom, ako sme už tretí krát zle odbočili, si zo mňa otec začal robiť srandu, že je to hora pomenovaná po mne – monte monaco = montaco. No, aký otec, taká dcéra. Každých desať krokov za sebou máme dvojmetrové prevýšenie a hora je vysoká 530 metrov nad morom. Otec ma povzbudzuje že sme už takmer v polovici, ale viem, že je to veľmi optimistický pohľad. Vôkol mňa sa rozprestiera divoká príroda podobná africkej tajge. Všade sú kríky, kaktusy a vysušené kvety ktoré mi siahajú po kolená. V diaľke sú hory zelenšie, ale neviem posúdiť, či je tam zeleň naozaj alebo je to len optický klam. Minieme prvý zrúcaný domček, zostali z neho len kamenné základy a niečo, čo mala byť asi strecha. Po dlhšej chvíli zastanem. „Oci, pokojne choď ďalej, ja ťa dobehnem alebo sa stretneme tu. Musím si oddýchnuť, už mi začína byť strašne zle.“ Poviem mu. „Je to už len kúsok, uvidíš. Teraz bude cesta len ľahšia.“ Snaží sa ma povzbudiť ale ak nemá jedlo, tak je mi to prd platné. Posadím sa na teplom vyhriatu plochú skalu. Vak s foťákom mi nechá tu a pokračuje nahor bezo mňa. Oprem sa lakťami o skalu a čakám, kým ma nevoľnosť prejde. Dýcham zhlboka a opäť sa napijem vody. Rozhliadnem sa okolo seba a snažím sa do detailov vryť do pamäti tento pohľad. Sicílske hory sú prekrásne. Tak hrdé, tiché a mocné. Za mojím chrbtom sa vystiera tá pekelná hora a predomnou sa tiahne pás podobne vysokých vrchov. Odtrhnem steblo menej vysušenej trávy a vložím si ho medzi zuby. Na skale kúsok odomňa sa vyvaľuje veľká hnedá jašterica. Vpravo vidím búriace sa more, hladina sa po včerajšej búrke ešte stále úplne neupokojila, no mňa lákajú tie vrchy. Chcem sa ísť stratiť, zatúlať a objavovať. Vidieť nočnú oblohu odtiaľto, kde nie je žiadne rušivé svetlo iba miliardy svietiacich hviezd. Nechať sa uspať cvrčkovou uspávankou a dýchať čistý vzduch. Cítiť tú slobodu ktorá ma obklopuje, dýchať ten divoký vzduch a nechať sa pohltiť prítomnosťou. Len tak byť, existovať. Kráčať ďalej s tvárou ošľahanou vetrom a so srdcom plným šťastia a voľnosti. Všimnem si, že sa ku mne niekto blíži, sú to ďalší dvaja turisti. Prvý ľudia ktorých za našu cestu vidím. Keď okolo mňa prechádzajú, jeden sa zastaví a po taliansky sa mi prihovorí. „Už si v polke, nemôžeš to teraz vzdať.“ Usmeje sa. Vyzerá na domáceho, tak sa mu rozhodnem veriť. I bez toho aby mi to povedal som už ale bola rozhodnutá pokračovať. Žalúdok sa upokojil takže sa po chvíli postavím a nasledujem značky. Chodník je rovný, čo je oproti predošlej časti príjemná zmena - už žiadny šmykľavý prach a kamienky. Prejdem okolo starého kameňolomu a vidím, že cieľ je už na dosah, keď zbadám otca. Prekvapí ma ak sa rozhodne vrátiť sa hore so mnou. Horu sme zdolali. Už som vyššia ako všetky okolité vrchy. Prejdem okolo obrovského kríža až na kraj útesu. Postavím sa na skalu a dívam sa na všetko pod sebou. Podomnou sa tiahne už len hlboká roklina a nekonečné more. Som hrdá na to, že som sa prekonala a zvládla to. Niekedy sa musíme v polovici cesty zastaviť a prekonať svoju zonu komfortu a presne na tom bode sa začína skutočný život.